Abstrakt
Hra Slawomira Mrożka Láska na Kryme (1993) nepatrí síce medzi najlepšie opusy autora (ak ými sú v dejinách drámy zapísané Tango, Emigranti či Zábava), no v tvorbe dramatika má výnimočnú pozíciu. Hra je v istom zmysle vizionárska - charakterizuje politické, spoločenské a kultúrne dejiny cez skúsenosť troch odlišných historických etáp (1910, 1928 a 2010).
Autor k hre napísal Klauzulu ku zmluve obsahujúcu desať bodov - striktných pravidiel inscenovania. Preto je zaujímavé sledovať ako sa niektoré významy textu aj pri dodržovaní predpísaných požiadaviek autora menia.
Popri analýze hry sa pokúsime teda charakterizovať inscenačnú tradíciu a zmeny dramaturgicko-režijnej interpretácie hry pred a po roku 2014 na vybraných príkladoch inscenácií v Poľsku (napr. Stary Teatr, r.
M. Wojtyszko, 1994; Teatr Wspólczesny Varšava, r.
E. Axer, 1994), Česku (Národní divadlo moravskoslezské Ostrava, r.
J. Klimsza, 1999; Divadlo na Vinohradech Praha, r.
J. Deák, 2014) a na Slovensku (Divadlo Astorka Korzo'90 Bratislava, r.
M. Amsler, 2014).
Okrem Mrożkovej hry Láska na Kryme sa v príspevku zmienime aj o niektorých príkladoch zo súčasnej ruskej drámy napr. hre Rusjafobija Maxima Kuročkina, v ktorej autor na dokumentárnom materiáli (rozhovory s respondentmi z Fínska, Ruska a Ukrajiny) hľadá spoločné znaky a súvislosti medzi rusko-fínskou tzv. Zimnou vojnou (1939-1940) a anexiou Krymu.