Abstract
Stranícke systémy Strednej a Východnej Európy po demokratickej tranzícii bývajú označované ako "obdobie hurikánov". Tradičné politické strany strácajú volebné zisky na úkor nových strán, ktoré po úspechu opäť stratia volebné zisky v prospech ešte novších politických strán.
V straníckom systéme Slovenskej republiky môžeme od parlamentných volieb roku 2012 sledovať výrazné zmeny, ktoré pokračovali v parlamentných voľbách v roku 2016. Prezidentské voľby roku 2019 je možné vnímať ako náznak reštrukturalizácie straníckeho systému po parlamentných voľbách roku 2020.
Príspevok sa venuje práve analýze prezidentských volieb Slovenskej republiky. Príspevok analyzuje obe kolá volieb-v prvom kole analyzujeme volebný úspech 4 kandidátov, ktorí prekročili 10 % získaných hlasov a teda bolo možné analyzovať ich pomocou štatistických metód: volebný zisk Mariána Kotlebu, Štefana Harabina, Maroša Šefčoviča a Zuzany Čaputovej.
Pomocou geografických máp volebnej podpory a pokročilejších štatistických modelov poukazujeme na isté fenomény, ktoré sú vo voľbách na Slovensku stále viditeľnejšie. Volebný výsledok posledných dvoch kandidátov sme následne jednoduchšími štatistickými a geografickými metódami analyzovali taktiež v druhom kole.
Výsledky analýz vykazujú zaujímavé zistenia: a) Podpora prezidentského kandidáta iba vo veľmi malej miere koreluje s podporou politickej strany kandidáta; b) Demografické, sociálne a ekonomické premenné hrajú vo voľbách (minimálne prezidentských) stále menšiu rolu; naopak rastie rola osobnosti.