Abstrakt
Psychické poruchy bývajú konceptualizované ako skrytá kauzálna príčina, ktorá sa prejavu- je symptómami. Táto predstava je založená na reflektívnom latentnom modeli, ktorý sa implicitne uplatňuje vždy, keď je komplexná symptomatológia sumarizovaná vo forme čísla alebo kategorického stavu.
V článku sú analyzované kvantitatívne, testovateľné implikácie tohto psychometrického modelu a na tomto základe je demonštrovaná jeho nevhodnosť pre konceptu- alizáciu väčšinu psychických porúch. Pozorova- né dáta naopak implikujú, že psychické poruchy sú komplexné dynamické systémy.
Symptómy totiž nie sú ekvivalentným meraním jednej a tej istej latentnej premennej, ale fungujú ako nezávislé, vzájomne interagujúce kauzálne entity. Táto zmena nazerania na ontológiu psychopatológie viedla k adaptácii tzv. sieťovej teórie na kontext psychologických vied.
V rámci tejto teórie je psychická porucha relatívne stabilným emergentným stavom, ktorý vzniká výraznými, opakujúcimi sa interakciami kauzálne prepojených symptómov. Článok adresuje otázku, ako môžu modely vychádzajúce zo sieťovej teórie pomôcť pochopiť etiopatogenézu psychických porúch a adresovať klinickú intervenciu. V závere sú načrtnuté limity a výzvy pre budúcnosť sieťovej teórie v psychológii.