Štúdia pojednáva o vplyve lokalizovania miesta deja divadelnej hry a jej inscenácie do existujúcej geografickej lokality. V našom prípade ide o polostrov Krym v hre Láska na Kryme, ako aj o narábanie so symbolickým významom tohto miesta v textoch ukrajinských dramatikov Maxima Kuročkina a Natalie Vorožbit reflektujúcich politicko-spoločenské zmeny po roku 2014.
Hra Láska na Kryme Sławomira Mrożeka zastáva v tvorbe poľského dramatika významnú pozíciu - charakterizuje kolobeh politických, spoločenských a kultúrnych dejín cez skúsenosť troch historických etáp - 1910, 1928, súčasnosť. Pri sledovaní inscenácií tejto hry v Poľsku, Čechách i na Slovensku, môžeme hovoriť o istej inscenačnej tradícií danej dodržiavaním i konfrontovaním sa s autorovou klauzulou, ale tiež o novom pohľade na motívy hry a aktualizáciu v inscenáciách po roku 2014.
V hre Rjussjafobija Kuročkin hľadá na dokumentárnom materiáli - záznamoch rozhovorov s respondentmi rôznych generácií a sociálnych statusov z Fínska, Ruska a Ukrajiny - spoločné znaky a súvislosti medzi rusko-fínskou tzv. Zimnou vojnou (1939-1940) a rusko-ukrajinským vojnovým konfliktom spojeným s anexiou Krymu.
Pre Vorožbit sa v hre Saša, vynesi musor stáva Krym spomienkou, idylickým miestom sna a fantázie na pozadí ťažkej reality dvoch žien poznačenej náhlou smrťou manžela a nevlastného otca. Východiskom našich úvah sú myšlienky význačných teoretikov dramatického a divadelného priestoru - K.
Brauna, A. Aronsona a P.
Brooka. Inšpiráciou je pre nás tiež klasické pojednanie Poetika priestoru filozofa G.
Bachelarda, či inovatívne postrehy k fenoménu priestoru a jeho nadradenosti nad pojmom času, či časopriestoru v súčasnej kultúrnej, literárnej a divadelnej teórii (napr. pojem geopatológia priekopníčky divadelnej ekológie a enviromentálnych štúdií Uny Chaudhuri).