Abstrakt
V tejto štúdii interpretujem dve Hrabalovej prózy, Príliš hlučnú samotu a Harlekýnovy milióny, so zameraním na poetické stvárnenie staroby na pozadí určitej predstavy o ľudskom živote a na prežitok a reflexiu staroby hlavnými postavami oboch diel. V oboch prózach sú dve predstavy vývoje ľudského života: v Príliš hlučné samote je to dynamická a dialektická opozícia protikladov mladosti a staroby charakterizujúca individuálny ľudský život, ale aj dynamiku dejinného vývoja; v Harlekýnových miliónoch je to tradičná predstava ľudského života podobajúceho sa kruhu mesiacov a ročných období.
Haňťa, hrdina Príliš hlučnej samoty, žije buď v spomienkach, alebo svojou prácou, ktorou sa rituálne uvádza do situácie mimo čas. Marie, protagonistka Harlekýnových miliónov, žije tiež spomienkami, a hoci živo a so záujmom vníma svoje okolie a dianie v domove dôchodcov, nežije v reálnych časopriestorových súradniciach, pretože skutočnosť, ktorú vníma, presycuje natoľko svojou imagináciou, že sa jej realita stáva zložito konštruovanou a výrazne kontrarealistickou fikciou.